Chyť a pusť má zmysel!
Chyť a pusť má zmysel!
Jeden jesenný večer som sa vybral na pre mňa nové, ešte nevyskúšané miesto. Už na prvý pohľad pôsobilo veľmi zaujímavo a cítil som v ňom veľký potenciál. Mal som pocit, že odtiaľ musí prísť pekná ryba.
Realita však bola úplne iná. Výsledok bol veľmi slabý – jedna mrena, niekoľko plosiek a jeden malý jalec. Pritom som očakával väčšie množstvo mrien, podustiev, jalcov a možno aj nejakého kapra.
Neskôr sa za mnou zastavil kamarát, ktorý si tiež prišiel zachytať. Jeho výsledok bol však prakticky rovnaký – zopár plosiek a malé jalce. Zhodli sme sa, že asi nemá význam ďalej čakať, a začali sme baliť.
Pobalili sme väčšinu vecí, no udice sme zatiaľ nechali ešte vo vode. Kamarát vytiahol jednu z nich a práve v tom momente, keď ju začal baliť, prišla plynulá jazda.
Po niekoľkominútovom súboji sa na brehu objavil kapor s dĺžkou 60 centimetrov. Po krátkom fotení putoval späť do vody.
Tak sa predsa len podarilo zachrániť túto výpravu aspoň jednou krajšou rybou.
Tomuto miestu som však chcel dať ešte jednu šancu, a tak som sa na druhý deň vybral skúsiť šťastie znova. Tentoraz som ale nezvolil feeder, ale method feeder. Zobral som si overené nástrahy a osvedčený method mix.
A hádajte, čo sa stalo? Nič. Úplne mŕtvo!
Skúšal som ryby hľadať na rôznych miestach – nahadzoval som do prúdu, ku brehu, aj na rozhranie prúdu a pokojnej vody. Menil som miesta, skúšal rôzne varianty, ale výsledok bol stále rovnaký. Bez záberu.
Pomaly sa blížila siedma hodina večer a už to vyzeralo, že ani tento pokus neprinesie nič zaujímavé. Vtom som si všimol, že špička na kaprárskom prúte sa začala jemne triasť a pomaly ohýbať.
Tentoraz som totiž zobral namiesto feederiek kaprárske prúty, pretože som veril, že ak príde niečo väčšie, budem potrebovať trochu väčšiu rezervu a silnejšie vybavenie. Signalizátory však stále mlčali.
Podvedome som zasekol a v tom momente som zistil, že na konci je naozaj ryba. Po peknom súboji sa na brehu objavil krásny kaprík.
Fotku som poslal kamarátovi, s ktorým som bol deň predtým na rybách. O chvíľu mi prišla správa:
"Ľubo?! Veď to je ten kapor zo včera!"
A naozaj. Po lepšom porovnaní fotografií som to musel potvrdiť. Bol to ten istý kapor, ktorý nám deň predtým zachránil výpravu pri balení.
Ponaučenie z tohto príbehu je jasné – chyť a pusť má naozaj zmysel!
Keby môj kamarát zobral tohto kapra deň predtým domov, ja by som už nikdy nemal možnosť vychutnať si jeho zdolávanie a tento krásny zážitok by nevznikol. Práve takéto momenty mi vždy pripomenú, prečo má šetrné zaobchádzanie s rybami taký veľký význam.
Mnoho rybárov by 60-centimetrového kapra bez váhania privlastnilo. Pred každým takýmto rozhodnutím je však dobré zamyslieť sa, či tú rybu naozaj potrebujeme a či ju vieme zmysluplne využiť.
Pri vode sa často stretávam s rybármi, ktorí sa pochvália plnými mrazničkami a neskôr aj tým, že museli ryby vyhodiť, pretože ich nestihli spotrebovať alebo rozdať. A práve takéto situácie ovplyvňujú stav našich revírov.
Privlastniť si ulovenú rybu je právom každého rybára, no toto právo by malo ísť ruka v ruke so zodpovednosťou a rešpektom k prírode. Aj ja si občas rybu ponechám, ale vždy v rozumnej miere a s ohľadom na jej využitie – väčšinou ide o ryby určené na vianočný stôl.
Verím, že každý, kto si tento príbeh prečíta, pochopí jeho hlavné posolstvo. Nejde len o jednu rybu. Ide o rešpekt k vode, prírode a o to, aby sme aj ďalším generáciám zanechali revíry plné života.
Petrov zdar!
Autor: Ľuboslav Konrády